1.Kapitola
Niečo zlé
Pozerala som sa na modrú stenu s obláčikmi v našej izbe.Už dávno sa nám to tu snažili zútulniť,ale veľmi sa im to nedarilo.Vravela som im,že tieto veci nie sú potrebné,ale nepočúvali ma.Teraz sa budem cítiť ako na návšteve u vodníka.Prečo si vybrali zelenú?Mala som jej po krk!
Nielen preto,že bol celý detský domov namaľovaný na rôzne odtiene zelenej,ale aj preto,že teraz už s detským domovom ladila aj naša izba.Teda,aspoň do polovice.Časť izby bola ešte stále modrá,posiata bielymi obláčikmi a kde-tu spoza nich vykúkali slniečka.
Väčšina ľudí si myslí,že v detských domovoch sú iba biele steny,nudné a prísne vychovávateľky,a samozrejme každodenné jedlo,ktoré by ste vrátili aj s žalúdkom ako darčekom.
Áno,je to tak.Vo väčšine detských domovov.V našom je to inak.Každý má pekne namaľovanú izbu,vychovávateľky sú väčšinou milé a jedlo sa dá zniesť.Možno je to preto,pretože nás je málo a máme dosť peňazí na farby.
V tejto izbe bývame štyri.Ja,Andrea(najlepšia kamarátka pod slnkom),Klára a nakoniec tá najhoršia.Lea.Je ružová ako Barbie,maľuje sa najmenej osemdesiattisíc krát denne a smrdí ako keby sa vykúpala vo voňavkách.Ale aspoň sme tu samé dievčatá.
V tom momente som však mala čo robiť,aby som neprerušila mrmlanie vychovávateliek,sprevádzané tichým šuchotom štetcov,prechádzajúcich po stene.Ale čo by som povedala?: „Myslíte si,že by bol dobrý nápad,keby ste nafarbili nazeleno aj mňa?Viete ladila by som s našou izbou,teda s celým detským domovom."
Nie,to asi nie je najlepší nápad.
„Vravela som ti predsa,že tu nemusíš ostávať.My to namaľujeme aj samy a aj tak nič nerobíš.Choď sa radšej poprechádzať.Nevyzeráš najlepšie.Čerstvý vzduch ti urobí dobre,"povedala Rebeka,podľa mňa najlepšia vychovávateľka na svete.Bola vlastne ako moja mama.Keď ma našli samú,pred detským domovom,mala asi devätnásť rokov.Ja som bola novorodeniatko.Často vravievala,že prežila v detskom domove celé detstvo a tak si tu zobrala prácu,aby mohla pomáhať deťom,ako som ja.A ja som jej zato vďačná.
„Tak fajn,"nedala som sa dlho prehovárať a vstala som zo stoličky,ktorú sem Rebeka preniesla z jedálne,špeciálne pre mňa.Potom som ešte chvíľu preskakovala kaluže zelenej,ktorá sa prilepila k novinám na podlahe,ale nakoniec sa mi podarilo vyviaznuť s toho bez zranení a stále oblečená v modrom,nie zelenom,tričku a roztrhaných rifliach.Všetok nábytok z našej izby preniesli na chodbu,takže som mala čo robiť,aby som sa dostala k vchodovým dverám.Vyšla som na drevené schodisko detského domova,pozrela som sa na oblohu a zhlboka som sa nadýchla.Bol krásny deň.Spoza oblakov vykúkalo slnko,presne ako v mojej izbe,ibaže bolo iba jedno.
„Deň ako stvorený na prechádzku,"pomyslela som si.Prešla som cez starú,hrdzavú bránu detského domova,a zrazu som dostala divný pocit.
Strach.
Mala som pocit,že sa stane niečo,možno dobré pre svet,ale určite nie pre mňa.Niečo,čo mi fyzicky ublíži asi ako mucha,čo mi práve sadla na rameno.Chcela som pred tým pocitom utiecť.Chcela som vbehnúť naspäť do detského domova,rovno k Rebeke,ako keď som mala šesť.
„Ale no tak,nemám sa čoho báť,"zamrmlala som si potichu a prekročila som prah detského domova.
***
„Ale,ale koho to tu máme.Laura!"začula som za chrbtom hrubý,dunivý hlas.
„Nie,nie prosím,len nech to nie je..."
„Rob!"povedala som s úškrnom,keď som sa obrátila.Bol to on.Typické dlhé,hnedé vlasy mal ako zvyčajne stiahnuté do chvosta.Ruky mal zastrčené vo vreckách svojich čisto nových riflí,a modré oči mal prižmúrené v protivnej grimase.
„Čo sa stalo?Myslela som si,že v sobotu ráno spíš,"povedala som s cieľom vyprovokovať ho.Bol mojím nepriateľom už od škôlky.Ibaže v škôlke som nemala chuť vydrapiť mu oči,keď som ho stretla.
„Zvyčajne áno,ale dnes som si povedal,že by bol dobrý dôvod na prechádzku.Je krásny deň nemyslíš?"povedal mi a prižmúril oči pred spaľujúcim slnkom.
„Aj by bol,keby som ťa nestretla,"vyprskla som na neho, „ale bohužiaľ sa mi nepodarilo vyhnúť sa tvojmu protivnému ksichtu."Sama neviem,prečo som na neho taká zlá.Vlastne mi v živote nikdy nič zlé neurobil.Proste som mala vrodené neznášať ho.Inak sa to vysvetliť nedá.
„Ja viem,pretože keď ma stretneš,je oveľa viac než krásny.Vieš,vždy som rozmýšľal,prečo som taký dokonalý,"zasmial sa,ako keby to bol vtip,ale určite to nemyslel ako vtip.
„Ale teraz vážne.Ponáhľam sa za mojou novou priateľkou,"žmurkol na mňa,keď okolo mňa prechádzal.Slová „nová priateľka" pri Róbertovi,neboli nič nové.Teda,ak ste ich počuli aspoň trikrát týždenne.Ak to bolo menej krát,buď jej ešte nestihol dať kopačky,alebo bola naozaj krásna.
„A vyhýbaj sa tmavým uličkám!"zachechtal sa a odišiel.Chvíľu som sa pozerala ako odchádza.Potom som si uľahčene vydýchla.
„Vraj „vyhýbaj sa tmavým uličkám","smiala som sa,kráčajúc dole ulicou.Prešla som staré sivé domy,ktorých záhrady priveľmi pripomínali cintorín,až som nakoniec prišla do parku.Sadla som si na lavičku pri fontáne a sledovala som holuby,ako sa kŕmia omrvinkami,pohodenými na zemi.A potom to prišlo.Opäť.Niečo zlé.Cítila som to omnoho bližšie,ako pri detskom domove.Cítila som,ako sa to približuje.Bolo to stále bližšie a bližšie.Začala som sa triasť.Niekto ma chytil za rameno.Strhla som sa.Potom so si však vydýchla.Bol to len chlapec,ktorých je v tomto meste veľa.No niečím sa od nich odlišoval.Bol neuveriteľne krásny.Upútalo ma na ňom takmer všetko.Široké plecia,perfektne vyformované telo, výrazné lícne kosti,klasicky rovný bos,dokonalé črty tváre,plné pery,ako vystrihnuté z časopisu .Ale najviac jeho oči.Mali tmavohnedú farbu,až do čierna.Neviem,prečo ma upútali najviac,ale nemohla som od nich odtrhnúť zrak.
Prebehol mi rukou pred očami.
„Si v pohode?"usmial sa na mňa.Uvedomila som si,že tam sedím a čumím na neho ako teľa.
„Jasné,len som sa zamyslela,"povedala som a sklopila som zrak.Ukázal na miesto vedľa mňa.
„Môžem si sadnúť?"opýtal sa.Neverila som tomu.Najkrajší chlapec,akého som kedy videla si chce vedľa mňa sadnúť na lavičku.Viem,viem,nie je to výhra,ale aspoň niečo.
„Jasné,"povedala som s úsmevom.Roztiahol ústa od ucha k uchu,ako keby sa z toho neviem ako tešil.Nechápala som to.Nikdy som nebola krásavica.A v tomto prípade som nebola ani upravená.Ale on vyzeral šťastne.Vlastne vyzeral,ako keby vyhral lotériu a...
„Hm...tak...ako sa voláš?"vyrušil ma z mojich veľmi fizologických úvah.
„Laura. A ty?"Na chvíľu vyzeral šokovane.Pozrel sa na mňa a usmial sa.Všimla som si,že bol trochu v rozpakoch,ale hneď som to hodila za hlavu.V rozpakoch?Zo mňa?Môžem snívať ďalej. „Hm...ja....no....,"vyjachtával.Buď sa volal Pankrác a chcel si vymyslieť nejaké lepšie meno,zabudol svoje meno alebo vôbec nevedel svoje meno.Asi to bude tá prvá možnosť. „...Alex,"povedal napokon.
„Aha..."vyjadrila sa moja perfektná zhovorčivosť.Vždy som bola veľmi "zhovorčivá".Ale teraz je to ešte horšie.Určite vyzerám ako spotený kôň.
„Kde bývaš?"opýtal sa a stále sa na mňa pozeral.
„V miestnom detskom domove."Pozrela som sa na neho.Na chvíľu sa pozeral pred seba,potom sa usmial do neznáma.
Pozrela som sa na hodinky.13:10.O 13:15 som sa mala stretnúť s Biankou.
„No...ja by som už..."
„...mala ísť.Jasné,"dokončil za mňa.Úsmev mu zmizol z tváre.Stále sa sa pozeral pred seba.Ja som sa na neho však usmiala.Pozrel sa na mňa a v kútikoch úst sa mu tiež mihol nepatrný úsmev.
„Tak zatiaľ."Vstala som z lavičky.Alex tiež vstal.Myslím,že to nebol najdlhší rozhovor v mojom živote,ale bol aspoň nejaký.
„No tak...uvidíme sa,"povedal.Otočila som sa a vykročila som za Biankou.
Ahoj!Tak dúfam,že sa vám táto kapitola aspoň trošku páčila.Je krátka,ale nechcem dávať dlhé kapitoly,pretože ja to v knihách nemám rada :-) Tak budem sa snažiť urobiť druhú kapitolu dobrú =)
